Reportáž spod šibenice – Július Fučík

Reportáž spod šibenice – Július Fučík

Reportáž spod šibenice – Július Fučík, Nakladateľstvo Pravda 1975

„O jedno prosím: vy, ktorí prežijete túto dobu, nezabudnite. Nezabudnite na dobrých ani na zlých. Zbierajte trpezlivo svedectvá o tých, ktorí padli za seba i za vás. Jedného dňa bude dnešok minulosťou, bude sa hovoriť o veľkej dobe a o bezmenných hrdinoch, ktorí tvorili históriu. Chcel by som, aby sa vedelo, že nebolo bezmenných hrdinov.“ (Fučík, 1975, s. 49)

Úvodné slová piatej kapitoly Reportáže spod šibenice v úvode môjho hodnotenia nemôžem nespomenúť i ja. Nezabudnite, radí Július Fučík. Nezabudnite, radím tiež. Na dobrých ani na zlých. A ani na Fučíka. Možno však vôbec túto dominantnú postavu českej publicistiky škatuľkovať a radiť medzi dobrých alebo zlých? Prináleží nám s odstupom toľkého času takéto právo? Sama neviem, no viem, že čítaním Fučíkových slov nadobúdame právo myslieť, prepájať a mať na danú problematiku názor. Akýkoľvek.

Autor tohto krátkeho textu bol komunista. Zarytý komunista, ktorý, v časoch nacistických, hlásal zidealizované idey o Sovietskom zväze, a to priamo z väzenia na Pankráci. Trošku odvaha, povedal by nezainteresovaný čitateľ. Ja vravím, trošku bizarné, nie? 40. roky v Európe boli totiž ťažké a Fučík hľadal liek na tieto ťažkosti práve v Stalinovi. Fučíkova politická zaangažovanosť definitívne zohrávala veľkú úlohu v jeho autorskej činnosti, čo možno badať aj na spomínanej reportáži, a to vo viacerých smeroch. Útla knižka členená do ôsmich kapitol nám ponúka náhľad do publicistovho vnútra v období jeho uväznenia z roku 1943. Fučík píše obratne, ľahko i ťažko zároveň, no nie ťažkopádne. Umelecky spisuje a zaznamenáva rýchlo plynúci svet okolo seba, a pritom akoby odhaľoval i o čosi viac. Svoju osobnosť. Svoju dušu, svoje pocity, lásku k žene, ktorá je uväznená o dve poschodia nižšie, strach z blížiacej sa smrti, vlastnú rezignáciu.

Reportáž „profesora Horáka“ (za ktorého sa Fučík v ilegalite vydával) vo všeobecnosti pôsobí veľmi vierohodne, hoci isté miesta autorovej výpovede nás nútia krútiť hlavou či dvíhať obočie. Je tomu veru tak. Fučíkov príbeh je opradený dohadmi a kontroverznými závermi nielen o jeho existencii, ale aj o jeho smrti, a tak čítanie pražských zápiskov mnohých môže nahnevať či pobúriť.

Na Fučíkových slovách toho totiž mnoho nesedí. Ako vlastne mohol v gestapáckom väzení nejaké protinacistické zápisky napísať? Ako ich mohlo byť toľko, aby ich po vojne jeho žena Gusta Fučíková zozbierala a vydala? Ako ich vôbec mohla nájsť a ako je možné, že sa uchovali? Kladiem si len zlomok otázok, ktoré vám pri čítaní môžu skrsnúť v mysli, prípadne na ktoré vás niekto upozorní. Hoci Fučík píše o mučení a zlom zaobchádzaní vo väzenskom prostredí, píše aj o cigaretkách,  pive a nočných vychádzkach s komisárom Böhmom.

Tak kde je pravda?

Je mi ťažko objektívne hodnotiť udalosti zo štyridsiateho tretieho a ešte ťažšie mi je hodnotiť autorovu prácu. Túto, ale i ostatné literárno-publicistické počiny tak vo všeobecnosti. Pôsobenie v Sovietskom zväze a jeho glorifikáciu či vydávanie a písanie pre Rudé právo. Čo však ohodnotiť dokážem, je Fučíkova schopnosť vtiahnuť čitateľa do deja, atmosféry prežívaných (znovu sme pri možnej polemike) momentov a snaha prinútiť ho veriť, veriť, veriť. Je už potom na osobnom uvážení, aký postoj zaujmeme k daným nezrovnalostiam, ktoré predsa len naštrbujú autenticitu diela a sú zdrojom pochybností. Fučík píše a my čítame, a koľko veríme,  to je už len na nás.


Autor: Júlia Valčeková
Zdroj obrázkov: Autor
  • Vydavateľstvo: Nakladateľstvo Pravda
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: