Poviedka 2018 – kolektív autorov

Poviedka 2018 – kolektív autorov

Poviedka 2018 – kolektív autorov, Koloman Kertész Bagala 2018

Nádejná poviedková tvorba alebo veľa muziky za málo peňazí. Keď si pred dvadsiatimi rokmi vydavateľ Koloman Kertész Bagala zaumienil pomáhať talentovaným autorom raziť cestu k publikovaniu vlastnej tvorby, nepochybne urobil správny krok. Vďaka nemu sa do čitateľského povedomia dostali dnes už veľké spisovateľské mená ako Balla, Pavol Rankov, Václav Pankovčín, Peter Krištúfek či Monika Kompaníková.

Nemožno teda pochybovať, že táto už takmer tradičná poviedková súťaž každoročne prináša kvalitné texty nádejných autoriek a autorov, a nebolo tomu inak ani v roku 2018. Hoci sa porotcovia spomínaného ročníka pri letnom vyhodnocovaní na festivale Pohoda zhodli, že kvalita prác z ich pohľadu klesá, boli schopní udeliť hlavnú cenu a sedem prémií. Ja si však dovolím nie celkom súhlasiť s vyjadrením o (ne)kvalite, keďže literatúra je jednou z najsubjektívnejších oblastí, v ktorých sa dá polemizovať o tom, čo je dobré, resp. nedobré, pre koho a prečo. Faktorov, ktoré vplývajú na našu osobnú preferenciu, je viac ako mnoho, a teda by som tu skôr hovorila o individuálnom vkuse ako o nekvalite, pretože ja osobne všetky ocenené texty za kvalitné považujem a vidím v nich veľký potenciál.

Medzi autormi výherných poviedok jednoznačne dominovali ženy, píšuce o ženách, o ženách, smútiacich, trúchliacich, bojujúcich, žijúcich. I keď nechcem opomínať iné texty, spomeniem iba tie, ktoré vo mne najväčšmi zarezonovali, viac už nechám na vaše samostatné čítanie. Príjemným prekvapením pre mňa bola úvodná poviedka zborníka s názvom Cez prsty od najmladšej ocenenej autorky Agáty Brozovej, ktorú tento rok čaká maturita. Napohľad jednoduchý text, ktorý mi vlastne celou tou svojou jednoduchosťou učaroval. Po pár chvíľach predsa len prestal byť úplne jednoduchý, začali sa mi pred očami striedať Nely a Ely a sedem prstov a vtipné nenútené mládežnícke dialógy bez umelo natlačeného slangu, obrazný jazyk a tá záverečná pointa, niečo skvelé.

Podobným spôsobom mi imponovala poviedka Dominiky Moravčíkovej Kríženie hliny. Rozsahovo dlhšia poviedka členená na menšie „kapitolky“ rovnako ako poviedka Cez prsty kladie do popredia ženskú hrdinku v akejsi bežnej, no súčasne krízovej situácii, ktorú sa postavy asi len časom naučili brať ako bežnú, každodennú. Prostredníctvom „ja rozprávača“ nám dievčina s krídelkami namiesto rúk rozpráva svoj životný príbeh, prepletá ho s rodinnou históriou i súčasnými udalosťami, ktoré jej menia život. Obyčajne takéto abstrakcie neobľubujem, ale túto poviedku si ani inak neviem predstaviť. Pochmúrno a tragično som cítila od prvej stránky až po poslednú, akoby už bolo vopred stanovené, aký osud čaká hlavnú hrdinku a akoby to bolo vlastne úplne v poriadku. A možno naozaj bolo.

Všetky texty oplývajú tým špecifickým „šmrncom“, pre ktorý sa čitateľ rozhodne zahĺbiť do diela, a preto každému autorovi rozhodne patrí čestné miesto v zborníku. Teším sa na ich ďalšie autorské počiny, či už v časopiseckej publikačnej činnosti, alebo knižnej. Táto útla knižka za pár drobných stojí za prečítanie všetkým, ktorí majú záujem o súčasnú literatúru, o nové tváre a najmä rast kvalitnej slovenskej literatúry.


Autor: Júlia Valčeková
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: