Naším nebom bol oceán – Patrick Ness

Naším nebom bol oceán – Patrick Ness

Naším nebom bol oceán – Patrick Ness, CooBoo 2018

Knižka od Patricka Nessa Naším nebom bol oceán unikla len máloktorému pohľadu. Prvý wau efekt spôsobili ilustrácie nielen na obálke, ale aj vnútri knihy. O to ďalšie a dôležitejšie sa postaral sám autor svojím príbehom nasýteným hlbšími myšlienkami.

Hlavnou hrdinkou Nessovho príbehu je Batšeba. Je to veľryba, ktorá je predurčená k veľkým plánom. Tým sa rozumejú plány zabíjania. Dva tábory – veľrybí a ľudský – túžia navzájom po krvi toho druhého. Toby Wick sa v oku veľrýb mení na netvora, ktorý ich chce zmasakrovať, a teda je ich hlavným cieľom zničenia. Kto to však je? Existuje? Nie je to len vytvorený mýtus? Nenávisť a hnev vedú oba tábory do samotnej temnoty smrti, len aby si dokázali svoju moc.

„‚Ak budeš musieť,‘ zavrčal. ‚Áno, počul som o tom, ako musíš. Veľryby a ich drahocenné proroctvá. ‚Musíme to spraviť. Predpovedali to.‘ Zbavujete sa bremena rozhodovania. Zbavujete sa bremena dôsledkov. Muč ma, ublíž mi, zabi ma. Sprav to všetko, ale nepredstieraj, že musíš. Tak sa odôvodňuje zlo.‘“ (s. 77)

Naším nebol bol oceán je kniha, ktorá sa rovnako ako Sedem minút po polnoci vyznačuje pochmúrnym dejom. Čitateľ má pocit, že aj keď sa dej odohráva vo vode, tak len v tých najtemnejších hlbinách, kam sa nedostane žiara svetla. Rozdiel však badať v samotnej smrti, keďže v Sedem minút po polnoci ide o stratu blízkej osoby z dôvodu choroby, v tomto prípade je smrť globálnejšia, nenachádza sa v „komornej atmosfére“, ale pohlcuje celé spoločenstvo. Nejde o smrť jednotlivca, no o smrť desiatok, stoviek (až pokiaľ je to vo vojnách možné) bytostí.

Cez pochmúrnosť, v ktorej sa čitateľ brodí, vidieť i odlesky nádeje v rozumnosť v podobe Batšeby a väzneného človeka, ktorí jediní nevystupujú stádovitým efektom a vidia zlo v konaní tak veľrýb, ako aj ľudí. V Batšebe ako pochybujúcom článku v konaní veľrýb, ktorá nie je stotožnená s proroctvami a samotným nariadením, ktoré jej káže konať v prospech legiend. Očakáva racionálnejšie odôvodnenia. A väzeň, ktorý nechce nič z toho, čo sa odohráva medzi nepriateľskými tábormi.

Čo však zmôžu dvaja?

Knižka je síce primárne určená pre mládež, no niekedy by s ňou mali problém i dospelí (menej skúsení čitatelia). Je to kniha, ktorá ponúka rozjímanie v rámci negatívnych otázok týkajúcich sa tohto sveta. Či sa to už vezme doslovnejšie – otázka lovu zveri, alebo i viac obraznejším vnímaním – otázka vojen medzi naším druhom.

Recipient sa môže zamýšľať nad súčasným svetom, ale i nad tými minulými rokmi a storočiami. Naším nebom bol oceán je kniha, ktorá si vyžaduje zamyslenie sa a hodnotenie. V tom spočíva i jej význam a vysoká hodnota. Ponúka náhľad na veci, ktoré možno človek nechce vidieť, no na to, aby sa zmenili, treba tie oči otvoriť. Takto sa ich aj Patrick Ness snaží otvoriť dospievajúcej mládeži.

„Bol to on, mýtus o Tobym Wickovi a jeho veľkej bielej lodi? Bol on kapitánom lode, ktorá ju zabila? Mala biely trup, ale možno to boli fúzonôžky.

Nie, umrela mi pred očami, očami, ktorými som nevidela žiadneho diabla. Videla som len ľudí, ktorí to spravili.

Ľudí. Nie mýty. Určite nie mýty, ktoré sa okolo tohto útoku točili. Dokonca aj majster lodenice začal hovoriť o tom, ako to musel byť samotný Toby Wick, kto sa vydal zmasakrovať veľryby v takom počte, pretože na taký odhodlaný húf si netrúfol nikto slabší než diabol.

No ja viem, čo som videla.

Pravda o tom mýte znie takto: všetci ľudia sú Toby Wick.

Lebo kto potrebuje diablov, keď má ľudí?“ (s. 58 – 59)

Knižku považujem za hodnotnú literatúru, ktorá rieši závažné otázky jednoduchým rozprávaním. Niektoré vety sa vám dostanú priam pod kožu. Takou mrazivou skúsenosťou bola pre mňa aj veta z vyššie uvedeného citátu: „Lebo kto potrebuje diablov, keď má ľudí?“ Myslím si, že každý čitateľ si z tejto knihy niečo vezme, a aj preto má cenu začítať sa do nej.


Autor: Slávka Kodadová
Zdroj obrázkov: Autor
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: