Ako prekuknúť druhých ľudí

Ako prekuknúť druhých ľudí

Ako prekuknúť druhých ľudí – Joe Navarro a Marvin Karlins, Grada 2018

Neverbálne správanie pozostáva z približne 60 – 65 % celkovej medziľudskej komunikácie, z čoho vyplýva, že komunikujeme viac neverbálne ako verbálne. Čo je to vlastne neverbálna komunikácia? Pod týmto pojmom rozumieme odovzdávanie informácií, avšak na rozdiel od komunikácie verbálnej ich nositeľmi nie sú slová, no takzvaná reč tela. Aby sme dokázali dekódovať reč tela, musíme sa stať pomerne vnímavými pozorovateľmi. A čo vlastne pozorovať? Všetko od tých najrôznejších výrazov tváre a gest cez haptiku a kineziku až po postoj tela.

Autor knihy Joe Navarro je bývalým agentom FBI, ktorý zasvätil celý svoj profesijný život štúdiu a aplikácii neverbálnej komunikácie či už v oblasti jeho pracovného, alebo takisto aj osobného života. Keď sa ako osemročný presťahoval do USA, kde sa stretol s jazykovou bariérou deliacou ho od potenciálnych priateľstiev, uvedomil si, že práve reč tela je rečou univerzálnou. Ľudské telo prirovnáva k bilbordu, ktorý propaguje to, ako sa daná osoba cíti, čo vyplýva z jej gest či rôznych fyzických pohybov.

Už v samom úvode som mala možnosť oceniť spôsob, akým sa autor rozhodol poňať obsahovú stavbu tohto diela. Ešte pred samotným čítaním mnou lomcovali akési obavy, že pôjde o ďalšiu z tých kníh, ktoré okrem vymenovania a vysvetlenia neverbálnych prejavov nebude obsahovať nič iné a tým sa bude radiť len medzi ďalšie monotónne pretáčanie stránok, z ktorého si aj tak dokopy nič neodnesiete. Veľmi ma teší fakt, že práve tieto obavy som mohla v relatívne krátkom čase znegovať.

Ešte skôr, ako sa autor pustil do názorných prejavov a významov reči tela, sa rozhodol vysvetliť podstatu takzvaného limbického systému, ktorého korene vývinovo siahajú až k našim predkom v zmysle ľudského rodu. Limbický systém je súčasťou trojjediného mozgu, ktorý sa skladá z plazieho (kmeňového) mozgu, cicavčieho (limbického) mozgu a ľudského mozgu (neokortexu). Práve limbický systém je považovaný za ten najúprimnejší a zároveň zodpovedá za vytváranie najvýznamnejších neverbálnych signálov určujúcich skutočné myšlienky a pocity. Mnohí ľudia by si mohli myslieť, že túto úlohu plní práve neokortex, nazývaný tiež ako „ľudský“ či „intelektuálny“ mozog, no nie je tomu tak. Táto časť mozgu má totižto na starosti vyššie poznávacie funkcie a pamäť, vďaka čomu disponujeme schopnosťami počítať, analyzovať, interpretovať a chápať na úrovni príznačnej pre ľudský druh. Dôležité je však povedať, že práve táto časť mozgu je najmenej úprimná práve kvôli svojej schopnosti komplexného uvažovania. Z toho vyplýva, že ide o mozog, ktorý vie podvádzať a podvádza dosť často. Ako píše aj sám Navarro:

„Jednoducho povedané, pri poctivom neverbálnom správaní, ktoré nám pomáha čítať v ľuďoch, je limbický systém akýmsi svätým grálom reči tela. Je to tá oblasť mozgu, na ktorú by sme mali upriamiť pozornosť.“ (s. 38)

Po oboznámení sa s fungovaním limbického systému sa autor v jednotlivých kapitolách zameriava na výpovede konkrétnych častí ľudského tela. Začína od nôh, ktoré sú považované za najpravdivejšiu časť nášho tela. Následne sa presúva na trup, paže, ruky a napokon aj to, čoho si na druhom všímame azda najviac – jeho tvár. Okrem súvislého textu nájdeme v daných kapitolách aj množstvo fotografií slúžiacich pre lepšiu imagináciu.

Samozrejme, nič nie je dokonalé a nejaké tie chybičky krásy sa nájdu zrejme vždy. V prípade tohto diela ma vyslovene iritoval fakt, že sa v knihe nachádzajú takzvané „boxy“. Nechápte ma zle, ich úloha má ilustračný charakter, ktorého predmetom je vždy určitý zážitok spojený s FBI minulosťou bývalého agenta, no čo je na nich iritujúce, je ich rozmiestnenie. Predstavte si, že čítate text na strane 33, kde máte určitý odsek, v ktorom nájdete zátvorku s informáciou, že si máte prečítať box číslo 11. Logicky by mal byť box umiestnený pod odsekom, v ktorom sa naň autor odvoláva, no nie je tomu tak. Už spomínaný box nájdete až na ďalšej strane medzi textom, ku ktorému sa neviaže. Žiaľ, toto isté sa dá povedať aj o chaotickom rozmiestnení fotografií v knihe. Áno, je to len taká kozmetická chybička, nad ktorou možno niekto len mávne rukou, no mňa osobne to hnevalo od začiatku až do konca knihy.

Súdiac na základe celkového subjektívneho dojmu musím konštatovať, že ide o vcelku príjemnú odbornú literatúru. Pokiaľ vás zaujíma univerzálny jazyk reči tela, tak práve toto dielo by pre vás mohlo byť tým správnym štartovacím mostíkom.


Autor: Kristína Kozová
Zdroj obrázkov: Vinlit
Páčil sa vám článok? Podporte ho zdieľaním na sociálnych sieťach: